Župan, ktorý prinesie úspech

Východ má nádhernú prírodu, mnoho malebných obcí aj historické a pulzujúce mestá. Hlavne je však plný východniarov a východniariek. Mám rád náš temperament, vtip, ale aj súdržnosť. Mrzí ma, že mnoho ľudí z východu odchádza za lepšou prácou a podmienkami.

Dobre viem, že úspešný kraj tvoria úspešní ľudia. A východ je plný talentovaných, snaživých a temperamentných ľudí, ktorí svoj kraj majú radi – ale mnohí, hoci neradi, odišli. Ak chceme úspešný východ, potrebujeme mať východniarov doma. Máme tu obrovský potenciál a môžeme ho využiť, ak dáme kraju víziu a jasný plán. Verím, že sa to dá dokázať.

Východ a východniarov mám rád. V Košiciach som sa narodil, tu som vyrástol. Východu vďačím za svoju výchovu, vzdelanie a tiež za životný úspech. Východ mi dal lásku, manželku, rodinu. Je to pre mňa domov. 

Domov je však pre mňa aj záväzok. Vždy som mal jasno, že sa sem chcem vrátiť. 

Východ som vždy podporoval, ako som vedel – ako dobrovoľník, neskôr podnikateľ a aktivista. Dnes cítim, že východu viem pomôcť oveľa viac. A to vďaka tomu, že som po svete získal skúsenosti v oblasti manažmentu, inovácií a rozbiehania veľkých a dôležitých projektov.

Košický kraj potrebuje novú generáciu lídrov, ktorí pracujú pre región, nie pre seba. Aby v kraji vznikali zmysluplné a dobre platené pracovné miesta, musíme zlepšiť podmienky pre začínajúcich podnikateľov a tiež podporovať existujúcich. Náš kraj musíme postaviť na silných pilieroch podnikavosti, kvalitnej pracovnej sily, inovácií, ale aj cestovného ruchu či poľnohospodárstva. 

Kľúčovým pre úspech je spolupráca. Spolupráca Košického kraja s mestom Košice, ako metropolou kraja, ale aj ďalšími obcami a mestami. Spolupráca s firmami a investormi. Spolupráca s občanmi a všetkými záujmovými združeniami. No aj cezhraničná spolupráca s našimi partnermi. Spolu môžeme sebavedomo presadzovať naše záujmy na vládnej úrovni v Bratislave. Len spoločne a so zapojením odborníkov vieme vybudovať ekonomicky úspešný kraj.

Lebo s Bukózou je spojená moja rodina. Môj dedko jej zasvätil celý pracovný život, bol pri jej stavbe a z nej aj odišiel do dôchodku. Môj otec ju neskôr viedol a spoluvlastnil v rokoch 1996 až 2007. Keď môj otec Bukózu preberal, bola tesne pred krachom. Keď ju predával takmer po 20 rokoch jeho vedenia, stále dávala prácu takmer tisícke ľudí a fungovala ešte ďalších 17 rokov aj po jeho odchode. Napriek tomu sa dnes mojí súperi snažia v politickom zápase prišiť mne a mojej rodine zodpovednosť za to, že Bukóza je v likvidácii do ktorej ju dostal súčastný vlastník, ktorí nemá nič s našou rodinou.